O mne

Mgr. art. Daniela Révayová Lichardusová

Narodená 11. októbra 1966 v Bratislave

Štúdium:

1980 – 1984  Stredná škola umeleckého priemyslu – odbor textil, Bratislava, Slovensko

1989 – 1995  Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Slovensko

1989 – 1992  Odbor textil – profesorka E. Mináriková

1992 – 1995  Odbor maľba – profesor J. Berger

Členka “Spoločnosti voľných výtvarných umelcov“, klubu “ARTTEX” a “SK”.

Žije a tvorí v Bratislave a na Liptove.

——-

DANIELA RÉVAYOVÁ LICHARDUSOVÁ 

Tvorba, vzťahy, súvislosti

Daniela Révayová Lichardusová prezentovala v ostatnom období niekoľko pozoruhodných výstav. Spomeniem len kolekcie Arte Visuali v roku 2013/2014 v jezuitskom kostole v Skalici, vo výstavných priestoroch SVÚ v galérii Umelka sa uskutočnila v roku 2013 výstava pod názvom Mlčanie a v Divadle Malá scéna STU expozícia pod názvom Čakáreň v roku 2014.

V Skalici  sme zhliadli jednu z foriem vizuálneho zobrazenia symbolu a alegórie kríža, ducha a viery na prezentácii diel Daniely Révayovej Lichardusovej pod príznačným názvom Arte Visuali – kolekciu expresívnych spirituálnych odkazov jej duchovného myslenia osadených do vznešeného priestoru Jezuitského kostola sv. Františka Xaverského.

Centrom inšpirácie Daniely Révayovej Lichardusovej je okolitý svet, vzťahy a súvislosti v ňom, absurdity jednotlivca i spoločnosti, biblické a spirituálne motívy. Expozícia Arte Visuali kumulovala jednotlivé výtvarné etapy autorky od roku 2004 po rok 2013. Perióda 2004 – 2009 je charakterizovaná kombináciou a spájaním rôznych materiálov , ako je drevo, kov, textília. Od roku 2009 sa výtvarníčka orientuje viac na veľkoplošnú maľbu, farba sa stáva nosným výrazovým prostriedkom. Obraz je kompozične spravidla takmer geometricky členený, farebné plochy, ktoré smerujú od striedmejších zemitých tónov až po agresívnejšie žiarivý kolor červenej, žltej, zelenej, modrej sa vzájomne prestupujú. V ploche umelkyňa akosi podvedome a mimovoľne zobrazuje symbol kríža, ako reprezentanta dokonalej formy a tvaru. Často vytvára zmnožený obraz ( kríže v krížoch ), pričom hutný tvar je akcentovaný ešte štylizovanou „mrežou“ (On a ona, Rovnováha, Gotik). Kríž často opúšťa klasický pomer dva ku jednej a ostáva v polohe rovnomerného zadefinovania (Zatmenie slnka). Nástojčivá hutnosť farebného delenia plochy odznie v monumentálnom zobrazení metafory Kríž náš každodenný.

Daniela Révayová Lichardusová chápe live roulette casinos symbol kríža v akejsi civilnej podobe, nepriznáva mu ostentatívne pátos spirituality (ba priam od neho paradoxne bočí). Nezobrazuje symbol viery ani realisticky, ale v zemitej až dráždivo provokatívnej expresívnosti. Aj vo figúre obnaženej ženy nachádza kríž v zmysle tvaru, formy i prenesenom filozofickom znení.

Ženská figúra sa ocitá aj v kolekcii z cyklu Mlčanie (vystavené aj v SVÚ v kamennej sále). Je štylizovaná, hutná, oprostená od detailov, zobrazená v nahote, ale i striedmosti. Zväčša je schúlená, v smútku, alebo strachu, sklamaní a bôli, zabalená do samoty a bezmocnej, zraniteľnej submisivity. Hoci vďaka plošnej robustnosti  nepôsobí krehko, v konečnom dôsledku je vždy opustená (Nikomu nepoviem, Tiché mlčanie). Samostatnou sériou sú hlavy, tváre so zatvorenými očami, alebo bez pohľadu, často s páskou cez oči i ústa (Mlčanie , V tieni). Tieto umlčané „ksichty“ pôsobia ako maľované sochy, majú svoju priestorovosť a plastickosť. Tu kdesi sa odráža záblesk autorkinej náklonnosti k viacdimenzionálnym objektom a pracovaniu s tvrdou matériou.

Masívne drevené plochy, ťažké rámy nesú v sebe náčrty postáv v jednoduchých líniách a rytom šrafovaní v nepravidelnom rytme (Plynutie splynutia, Hlavolam). Oblúkom sa teda vraciame k drevu, kovu a textílii, kde autorka spája materiály, „nituje“, „zošíva“ nepravidelný tvar (Brána života, Bez názvu). Situovanie obrazov na kovové stojany je čisto zámerné. Nie je to len pragmatická podpora obrazu, ale stojan funguje v symbióze s dielom, spoluvytvára výtvarný objekt, artefakt, ktorý sa snaží vo svojej komornej architektúre koexistovať v konkrétnom priestore. Výtvarníčka situuje „architektúru“ svojho objektu do architektúry sakrálneho objektu (budovy). Priestor sa stáva témou, v ktorom prepája vnemy prostredníctvom spôsobu inštalácie. Inšpirácia sa zrodila v Rusoveckom ateliéri, v ktorom autorka tvorila obklopená architektúrou so sakrálnymi prvkami. Jej expozícia je oslavou tvaru, architektúry, vnímania formy, súvislostí a prepojení. V tom je skrytá spiritualita jej tvorby, tam je jej „modlitba“ umením k umeniu.

Expozícia Čakáreň v Divadle malá scéna STU  bola o nemilosrdnej čakárni, o túžobnom čakaní a nudnom vyčkávaní. Astrologické čakanie na rok je akoby čakanie na vesmír. Rovnako tak môžeme čakať s pohárom vína pri okne, na niekoho milovaného (Čakanie). Na niekoho , kto je vesmírom pre nás. Čakanie teda môže byť globálne, spoločenské, spoločné, ale aj intímne a osamelé. Čakáme na nový režim, ale máme aj svoj osobný režim fungovania, na ktorý sme si museli svojim spôsobom počkať. Daniela rieši vo svojich dielach filozofické témy.

V kolekcii obrazov z prelomu konca roku 2013 a začiatku 2014, teda najnovšej tvorby, nadväzuje na „voľnú“ geometriu, plochy sú presne vymedzené, uzavreté, kompozične rozvrhnuté, hranatosť vystrieda odvážne gesto oblúku, ako nový prenos emócie do racionálnej hranatosti. Tu kdesi je z podvedomia, mimovoľne vytiahnutý akýsi znovuobjavený „picassovský“ motív a prístup. Raz sú výjavy  nekompromisne zadefinované, inokedy zámerne farbou a rastrom zastreté, akoby čosi skrývali, nechávali percipienta v tušení.

Evidentným nositeľom informácie je znak, symbol. Daniela sa síce pohybuje v maľbe, ale aj tam, akoby v maliarskom geste narábala s tvrdou matériou, s kovom, tvorí „architektúru“ obrazu, „sochu“ v ploche. Jej figúry , zväčša zoomorfného charakteru, majú presný tvar, ostré hrany, niekde perforáciu (Čakanie na ťah, Koňokoz). Hoci sú obrazy plošné a staticky uzemnené, „vpašovaním“ temperamentného gesta čiar a štylizovaných oblúkov im autorka priznáva dynamiku (Rok koňa, opäť Koňokoz). Ani v expozícii Čakáreň sa nevzdáva typickej série hláv a tvárí , indiferentných, nezadefinovaných, ale o to tajomnejších (Čakanie na tvár, Čakanie na múzu, Čakanie na kompromis, Cuba Libre).

V tomto roku dovŕši Daniela Révayová Lichardusová životné jubileum 50 rokov. Pri tejto príležitosti by sme radi uviedli jej komplexnú rozmanitú tvorbu vo veľkej sále SVÚ a pretože všetko so všetkým súvisí, zámerom expozície je aj predstaviť tvorbu jej otca (v kamennej sále), ktorý sa venuje antidesignu, maľbe a soche. Daniela pochádza z kováčskej rodiny, jej starý otec bol kováč, jej otec inklinuje k tejto matérii a kov sa stal dominantnou aj tvorbe Daniely Révayovej Lichadrusovej. Prezentácia má snahu byť poctou rodine, predkom, remeslu aj matérii vzhľadom na skutočnosť, že jej otec v rovnakom roku oslávi 80 rokov. Rodina, jej súvislosti a väzby pevné ako železo, s ktorými oddávna pracovali a dodnes v rôznych úrovniach a výtvarných výpovediach pracujú je témou, inšpiráciou i kreatívnou poklonou. 

Mgr. Barbara Brathová, kurátorka výstavy

——-       

GALÉRIA GUBA – Galéria umenia Bratislava – GUBA

Daniela Révayová Lichardusová má v súčasnosti (september 2015 – september 2016) výstavu ‘Rozhovory na schodoch‘ v Galérii GUBA, Bratislava

  • – Galéria umenia Bratislava – GUBA predstavuje tvorbu výtvarných umelcov zo Slovenskej a Českej republiky
  • – Desať samostatných galérii v budovách Biznis centier na Galvaniho ul. 7, 15 a 17 (2600m2)
  • – Átrium pre sochárske expozície
  • – Autentický priestor súčasnej architektúry, v ktorom diela komunikujú so svojim okolím v kontexte každodennej reality
  • – Galvaniho 7, 15, 17 821 04 Bratislava | Denne od 8. 00 – 19. 00
  • – Záujemcovia o ďaľšie informácie alebo o kúpu diel vystavených v galérii, alebo prezentovaných na web stránke Galérie GUBA, kontaktujte nás na tel. čísle 0907 150 345 | E-mail: galeria@guba.sk

——-

BIBIANA – Medzinárodný dom umenia – 2014  ‘DOBRÁ SPRÁVA – MÁME PRÁVA

V utorok 24. marca 2015 o 14:00 hod. LINKA DETSKEJ ISTOTY, n. o. a BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti, slávnostne otvorili výstavu DOBRÁ SPRÁVA – MÁME PRÁVA pri príležitosti 25. výročia podpísania medzinárodného dokumentu ‘Dohovor o právach dieťaťa’, a príležitosti 20 rokov nepretržitého fungovania Linky detskej istoty a deklarácie jej nového n. o. statusu.

Na výstave, ktorú výtvarne navrhla a zrealizovala výtvarníčka Mgr. art. Daniela Révayová Lichardusová, a na ktorú scenár vypracovala Mgr. Táňa Ivanič Rybanská sa zábavnou a hravou formou môžu deti dozvedieť viac o svojich právach, získať odpovede na mnohé otázky, ako aj informácie o Linke detskej istoty spojené s ukážkami volania na na bezplatnú anonymnú LINKU 116 111, ktorá je non-stop dostupná pre deti z celého Slovenska.

Súčasťou výstavy, pri realizácii ktorej pomáhali aj detskí výtvarníci zo ZUŠ Ľudovíta Rajtera pod vedením Mgr. art. Daniely Schredlovej, ako aj dve grafičky Zuzana Miskolcziová a Lenka Jurčíková, sú aj interaktívne divadelné predstavenia nazvané ‘DETI DEŤOM’ v podaní detí zo ZUŠ LUDUS pod vedením pani učiteľky Mgr. art. Lucie Arendášovej. Sú to krátke etudy na rôzne témy, ktoré sa dotýkajú porušovania detských práv, napríklad šikanovanie, netolerancia, riziká virtuality… tak, aby deti pochopili zápletku, dokázali pomenovať problém a spoločne formou minidiskusie s ‘Linkáčmi’ hľadali riešenia. Etudy sú určené pre deti od 11 do 14 rokov. Aj pre mladšie deti od 5 do 10 rokov, pripravila scenáristka a dramaturgička z VŠMU Ivana Sujová spolu s deťmi zo ZŠ FELIX pod vedením pani učiteľky Mgr. Marty Páleníkovej hru “Každý je iný – Oslava” – hlavnou témou predstavenia je rôznorodosť a rieši témy, ako je tolerancia, vysmievanie sa a bezpečný internet. Tým, že sme všetci iní, máme každý svoje slabiny, ale aj jedinečné schopnosti, v ktorých sme nenahraditeľní.

Výstavu slávnostne otvoria PhDr. Peter Guráň – medzinárodne uznávaný odborník v oblasti ľudských práv, špecializujúci sa na oblasť práv dieťaťa a člen Výboru OSN pre práva dieťaťa na; Ing. Eva Dzurindová – riaditeľka Linky detskej isoty a PhDr. Katarína Trlicová – odborný garant Linky detskej istoty Srdečne pozývame deti, mládež, dospelákov aj médiá. Tešíme sa na Vás!

Tlačová správa: Linka detskej istoty, n. o. | www.ldi.sk.

——-

ARTTEX – 2014

Klub textilných výtvarníkov Arttex – združenie profesionálnych výtvarníkov pracujúcich s textilnou technikou Arttex. Už od roku 1997 udržuje a rozširuje na poli výtvarného umenia unikátnu textilnú techniku tvorby výtvarných diel.

Klub textilných výtvarníkov Arttex prostredníctvom Facebooku postupne predstavuje tvorbu svojich členov v súčastnosti sú to práce Daniely Révayovej Lichardusovej.

——-

Divadlo Malá scéna, Bratislava – Finisáž na zástavke’ – 27.7. 2014

Zúčastnení výtvarníci: Daniel Bidelnica, Jaroslav Jelenek, Miro Gábriš, Ivan Popovič, Daniela Révayová Lichardusová, Milan Herenyi, Paula Chrenková
Kurátorka výstav a autorka koncepcie: Mgr. Barbara Brathová

Pressburger TV Magazín

——-

Výstava ’ARTTEX  KORZO’ – FOTO z vernisáže – 15.7. – 3.8. 2014

Výstava združenia ARTTEX – Diela vytvorené technikou arttex.

Správy STV 2014  (posledná reportáž, 42:58 min)

——-

ČAKÁREŇ‘  DANIELA RÉVAYOVÁ LICHARDUSOVÁ

25.3. – 22.4. 2014  Divadlo Malá scéna, Bratislava

Neznášam čakanie. Zrejme s touto emóciou nie som na svete sama. A pritom – celý život na niečo čakáme. Na prvý deň v škôlke , neskôr v škole, na narodeniny, na Vianoce, na tanečnú, na dospievanie, poniektorí na prsia , na prvé dotyky, na sex, na prvú lásku , na štátnice, na vodičák, na dieťa, na manželstvo, na byt, na prácu, na lekára, na dôchodok,  napokon aj na smrť.  Čakávali sme v rade na pomaranče, dnes čakáme na lístok do divadla, či galérie. Čakáme, kým sa nám teenager vráti zo žúru, manžel/ka z firmy, čakáme na meškajúcich, na telefón,  smsku, e-mail. Na správu.  Čakáme, kým sa nám uzdraví blízky, alebo aj my sami. Čakáme na električku,  vlak, lietadlo, čakáme v banke, na peniaze, čakáme na novú príležitosť, na uznanie, možno na slávu . Večne čakáme na lásku,  čakáme na seba, kým sa nájdeme a v konečnom dôsledku všetci čakáme na šťastie, ba v extrémnych situáciách aj na zázrak.  Životná cesta je jedna permanentná čakáreň. 

O tejto nemilosrdnej čakárni , o túžobnom čakaní a nudnom vyčkávaní je aj dnešná výstava Dany Révay Lichardusovej, na otvorenie ktorej momentálne aj vy čakáte. Tento rok je v znamení koňa, počkáme si na budúci rok kozy (Čakanie na kozu). Astrologické čakanie na rok je akoby čakanie na vesmír. Rovnako tak môžeme čakať s pohárom vína pri okne, na niekoho milovaného (Čakanie). Na niekoho , kto je vesmírom pre nás.  Čakanie teda môže byť globálne, spoločenské, spoločné, ale aj intímne a osamelé. Čakáme na nový režim (v týchto dňoch zvlášť), ale máme aj svoj osobný režim fungovania, na ktorý sme si museli svojim spôsobom počkať.

Daniela rieši vo svojich dielach filozofické témy. Pred časom sme jej otvárali výstavu v SVU na tému Mlčanie. Centrom  inšpirácie  bol a je  pre autorku okolitý svet , vzťahy a súvislosti v ňom, absurdity jednotlivca i spoločnosti, biblické a spirituálne motívy, ktoré následne po Mlčaní  prezentovala expozíciou Arte Visuali,  kolekciou expresívnych spirituálnych odkazov jej duchovného myslenia v kostole v Skalici.   Autorka sa viaže na symbol, vyberá si silné, nadčasové, ale zároveň provokatívne témy. „Čakáreň“ je rozhodne jednou z nich.

Umelkyňa sa venuje maľbe , pričom používa techniku akrylu, samostatnú kategóriu v jej kreatívnom snažení zaujíma textil a vo svojej tvorbe  využíva a kombinuje aj spektrum matérií ako je drevo, koža, kov, kameň a sklo. Pri tvorbe obrazov používa špachtle a silikónové štetce.  Od roku 2009 sa výtvarníčka orientuje viac na veľkoplošnú maľbu, farba sa stáva nosným výrazovým prostriedkom. Obraz je kompozične spravidla takmer geometricky členený,  farebné plochy, ktoré smerujú od striedmejších zemitých tónov hnedej až po agresívnejšie žiarivý kolor červenej, žltej, zelenej, modrej sa vzájomne prestupujú. Samostatnou sériou sú hlavy, tváre so zatvorenými očami, alebo bez pohľadu, často s páskou cez oči i ústa .Tieto umlčané „ksichty“ pôsobia ako maľované sochy, majú svoju priestorovosť a plastickosť. Tu kdesi sa odráža záblesk autorkinej náklonnosti k viacdimenzionálnym objektom a pracovaniu s tvrdou matériou.

V kolekcii obrazov z prelomu konca roku 2013 a začiatku 2014, teda najnovšej tvorby, nadväzuje na „voľnú“ geometriu, plochy sú presne vymedzené , uzavreté, kompozične rozvrhnuté, hranatosť vystrieda odvážne gesto oblúku , ako nový prenos emócie do racionálnej hranatosti. Tu kdesi je z podvedomia, mimovoľne vytiahnutý akýsi znovuobjavený „picassovský“ motív a prístup. Raz sú výjavy  nekompromisne zadefinované, inokedy zámerne farbou a rastrom zastreté, akoby čosi skrývali, nechávali percipienta v tušení.

Evidentným nositeľom informácie je znak, symbol. Daniela sa síce pohybuje v maľbe, ale aj tam, akoby v maliarskom geste narábala s tvrdou matériou, s kovom, tvorí „architektúru“ obrazu, „sochu“ v ploche. Jej figúry , zväčša zoomorfného charakteru, majú presný tvar, ostré hrany, niekde perforáciu (Čakanie na ťah, Koňokoz). Hoci sú obrazy plošné a staticky uzemnené , „vpašovaním“ temperamentného gesta čiar a štylizovaných oblúkov im autorka priznáva dynamiku (Rok koňa, opäť Koňokoz). Ani v expozícii Čakáreň sa nevzdáva typickej série hláv a tvárí , indiferentných, nezadefinovaných, ale o to tajomnejších (Čakanie na tvár, Čakanie na múzu, Čakanie na kompromis, Cuba Libre).

„Prosím neklopať, pacientov voláme“ – je v podtitule výstavy ČAKÁREŇ. Ako pacienti čakáme v čakárni života na injekciu spásy, na infúziu lepších čias,  na možný signál z nebies. Niekedy s nádejou, inokedy laxne a rezignovane. Možno (ak to nie je nevyhnutné) by sme nemuseli iba čakať. Veď napokon, aj tak najkrajšie veci k nám prichádzajú nečakane. 

Ja osobne neznášam čakanie. Godot aj tak nepríde a predpokladám, že aj vy máte čakania už dosť.  Pozývame vás preto na obhliadku výstavy a čašu vína. Som si istá, že na ňu už túžobne čakáte. 

Mgr. Barbara Brathová, historička umenia

——-

DANIELA RÉVAYOVÁ LICHARDUSOVÁ – Výstava ‘ARTE VISUALI

Jezuitský kostol – Skalica, Vernisáž výstavy: 22.11. 2013 o 18.00 hod.

Predvianočný čas nás akosi prirodzene a pokornejšie vháňa do sakrálnych objektov, necháva nás pomalšie uvažovať nad rebríčkom hodnôt, podstatou existencie, zmyslom života. Spiritualita kreslí v našich tvárach istú podobu patetizmu. Nemusíme byť veriaci na to, aby sme sa cítili v kostole slávnostne. Chrám je miesto, kde oslavujeme život, ale sa s ním aj lúčime, kde spečaťujeme svoju lásku i prijímame meno. Kostol je dejiskom najdôležitejších momentov nášho života v spredmetnení tradície a rituálu. Je architektonickým zadefinovaním náboženstva a viery. Nemusíme však chodiť do kostola na to, aby sme verili, tak, ako nezačneme veriť len preto, že do chrámu vstúpime. Biblické motívy sú plné symbolov, vždy fascinovali velikánov výtvarného umenia, často boli v obrazoch zobrazované.

Dnes sme tu preto, aby sme zhliadli ďalšiu z foriem vizuálneho zobrazenia symbolu a alegórie kríža, ducha a viery na prezentácii diel Daniely Révayovej-Lichardusovej pod príznačným názvom Arte Visuali – kolekciu expresívnych spirituálnych odkazov jej duchovného myslenia osadených do vznešeného priestoru Jezuitského kostola sv. Františka Xaverského v Skalici.

Mgr. art. Daniela Révayová Lichardusová sa narodia 11. októbra 1966 v Bratislave. V rokoch 1980 – 1984 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu – odbor textil v Bratislave, následne v rokoch 1989 – 1995 na VŠVU odbor textil u profesorky E. Minárikovej a odbor maľba u profesora J. Bergera. Autorka je členkou klubu „Arttex“, „SK“ a členkou „Spoločnosti voľných výtvarných umelcov.“ Venuje sa maľbe, pričom používa techniku akrylu, samostatnú kategóriu v jej kreatívnom snažení zaujíma textil a vo svojej tvorbe využíva a kombinuje aj spektrum matérií ako je drevo, koža, kov, kameň a sklo. Pri tvorbe obrazov používa špachtle a silikónové štetce. Svoje umelecké diela prezentovala približne na 30tich výstavách po celom Slovensku – Bratislava, Piešťany, Ružomberok, Trenčín, Banská Bystrica, Nitra, Komárno, Žilina, Spišská Nová Ves, ako aj v zahraničí v Poľsku, Švajčiarsku a Spojených štátoch amerických. Jej diela sú zastúpené v galériách a súkromných zbierkach na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Bulharsku, Nemecku, Švajčiarsku, Kanade a USA. Umelkyňa tvorí a žije striedavo v Bratislave a na Liptove.

Centrom jej inšpirácie je okolitý svet, vzťahy a súvislosti v ňom, absurdity jednotlivca i spoločnosti, biblické a spirituálne motívy. Expozícia Arte Visuali kumuluje jednotlivé výtvarné etapy autorky od roku 2004 po rok 2013. Perióda 2004 – 2009 je charakterizovaná kombináciou a spájaním rôznych materiálov, ako je drevo, kov, textília. Od roku 2009 sa výtvarníčka orientuje viac na veľkoplošnú maľbu, farba sa stáva nosným výrazovým prostriedkom. Obraz je kompozične spravidla takmer geometricky členený, farebné plochy, ktoré smerujú od striedmejších zemitých tónov až po agresívnejšie žiarivý kolor červenej, žltej, zelenej, modrej sa vzájomne prestupujú. V ploche umelkyňa akosi podvedome a mimovoľne zobrazuje symbol kríža, ako reprezentanta dokonalej formy a tvaru. Často vytvára zmnožený obraz (kríže v krížoch), pričom hutný tvar je akcentovaný ešte štylizovanou mrežou (On a ona, Rovnováha, Gotik). Kríž často opúšťa klasický pomer dva ku jednej a ostáva v polohe rovnomerného zadefinovania (Zatmenie slnka). Nástojčivá hutnosť farebného delenia plochy odznie v monumentálnom zobrazení metafory Kríž náš každodenný.

Daniela Révayová Lichardusová chápe symbol kríža v akejsi civilnej podobe, nepriznáva mu ostentatívne pátos spirituality (ba priam od neho paradoxne bočí). Nezobrazuje symbol viery ani realisticky, ale v zemitej až dráždivo provokatívnej expresívnosti. Aj vo figúre obnaženej ženy nachádza kríž v zmysle tvaru, formy i prenesenom filozofickom znení.

Ženská figúra sa ocitá aj v kolekcii z cyklu Mlčanie. Je štylizovaná, hutná, oprostená od detailov, zobrazená v nahote, ale i striedmosti. Zväčša je schúlená, v smútku, alebo strachu, sklamaní a bôli, zabalená do samoty a bezmocnej, zraniteľnej submisivity. Hoci vďaka plošnej robustnosti nepôsobí krehko, v konečnom dôsledku je vždy opustená (Nikomu nepoviem, Tiché mlčanie). Samostatnou sériou sú hlavy, tváre so zatvorenými očami, alebo bez pohľadu, často s páskou cez oči i ústa (Mlčanie, V tieni). Tieto umlčané „ksichty“ pôsobia ako maľované sochy, majú svoju priestorovosť a plastickosť. Tu kdesi sa odráža záblesk autorkinej náklonnosti k viacdimenzionálnym objektom a pracovaniu s tvrdou matériou.

Masívne drevené plochy, ťažké rámy nesú v sebe náčrty postáv v jednoduchých líniách a rytom šrafovaní v nepravidelnom rytme (Plynutie splynutia, Hlavolam). Oblúkom sa teda vraciame k drevu, kovu a textílii, kde autorka spája materiály, „nituje“, „zošíva“ nepravidelný tvar (Brána života, Bez názvu). Situovanie obrazov na kovové stojany je čisto zámerné. Nie je to len pragmatická podpora obrazu, ale stojan funguje v symbióze s dielom, spoluvytvára výtvarný objekt, artefakt, ktorý sa snaží vo svojej komornej architektúre koexistovať v konkrétnom priestore. Výtvarníčka situuje architektúru svojho objektu do architektúry sakrálneho objektu (budovy). Priestor sa stáva témou, v ktorom prepája vnemy prostredníctvom spôsobu inštalácie. Inšpirácia sa zrodila v Rusoveckom ateliéri, v ktorom autorka tvorila obklopená architektúrou so sakrálnymi prvkami. Jej expozícia je oslavou tvaru, architektúry, vnímania formy, súvislostí a prepojení. V tom je skrytá spiritualita jej tvorby, tam je jej „modlitba“ umením k umeniu.

Vždy tvrdím, že náhody neexistujú. Oproti jezuitskému kostolu nájdeme ulicu, ktorá sa volá Lichardova. Tu niekde začínajú korene Danielinho rodu a mena a sem niekde sa so svojou tvorbou podvedome vracia. Dovoľte, prosím, môj výsostne osobný postreh. Pred mesiacom sa na tomto mieste sobášil jeden z mojich priateľov, o mesiac tu bude mať koncert ďalší. Ocitla som sa časovo kdesi medzi nimi, v strede zvláštnych pocitov s výstavou Arte Visuali. V centre veľkých ľudských rozhodnutí a umeleckých foriem, ktoré na toto miesto iste patria. Akási bizardne parafrázovaná „neSvätá trojica“ v odsvätenom kostole na imaginárnom obraze, ktorý si nesieme v sebe iba my. Chcem sa preto autorke expozície Daniele Révayovej Lichardusovej za túto vzácnu chvíľu poďakovať. Verím, že všetko je tak, ako má byť.

Mgr. Barbara Brathová, kurátorka výstavy 2013-2014

——-

Výstava ’MLČANIE – 16.4. – 28.4. 2013

Galéria Slovenskej výtvarnej únie/Umelka – FOTO z vernisáže

Kurátorka výstavy: Mgr. Barbara Brathová

Hudobný hosť: Grapefruit Death

——-

DANIELA RÉVAYOVÁ  LICHARDUSOVÁ – ‘MLČANIE’

Slovenská výtvarná únia, Galéria UMELKA

Hovorí sa , že mlčať je zlato. Ak by som mala hovoriť za seba, nemám zlato asi preto, že takmer nikdy nemlčím. Autorka dnešnú expozíciu nazvala Mlčanie. Možno, aby svojim postavám (i nám ostatným) imaginárne a symbolicky „zapchala“ ústa, pretože aj mlčanie dokáže byť dosť výrečné. Sú v živote situácie, keď netreba veľa slov (možno žiadne), keď ticho povie za nás viac, ako zvuk hlasu nesúci verbálnu informáciu. Mlčanie môže byť dôstojné, pietne, ale aj zbabelé a submisívne. Mlčanie môže byť múdra voľba, ale aj nedostatok argumentov. Mlčanie môže byť romantické, ale aj trápne. Daniela Révayová-Lichardusová, prostredníctvom svojich diel, prináša do priestorov galérie SVÚ mlčanie ako fenomén. Ktorú podobu z jeho spektra si vyberiete, je na vás. Veď napokon, kto mlčí, ten svedčí.

Mgr. art. Daniela Révayová – Lichardusová sa narodia 11. októbra 1966 v Bratislave. V rokoch 1980 – 1984 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu – odbor textil v Bratislave, následne v rokoch 1989 – 1995 na VŠVU odbor textil u profesorky E. Minárikovej a odbor maľba u profesora J. Bergera. Autorka je členkou klubu „Arttex“, „SK“ a členkou Spoločnosti voľných výtvarných umelcov.

Venuje sa maľbe, pričom používa techniku akrylu, samostatnú kategóriu v jej kreatívnom snažení zaujíma textil a vo svojej tvorbe využíva a kombinuje aj spektrum matérií ako je drevo, koža, kov, kameň a sklo. Pri tvorbe obrazov používa špachtle a silikónové štetce. Svoje umelecké diela prezentovala približne na 30tich výstavách po celom Slovensku – Bratislava, Piešťany, Ružomberok, Trenčín, Banská Bystrica, Nitra, Komárno, Žilina, Spišská Nová Ves, ako aj v zahraničí v Poľsku, Švajčiarsku a Spojených štátoch amerických. Jej diela sú zastúpené v galériách a súkromných zbierkach na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Bulharsku, Nemecku, Švajčiarsku, Kanade a USA. Umelkyňa tvorí a žije striedavo v Bratislave a na Liptove.

Centrom jej inšpirácie je okolitý svet, vzťahy a súvislosti v ňom, absurdity jednotlivca i spoločnosti, úvahy o tom, či je lepšie sa k dianiu vyjadriť, alebo držať „hubu a krok“. Obraz je kompozične spravidla takmer geometricky členený, do farebných plôch, ktoré smerujú od striedmejších zemitých tónov až po agresívnejšie žiarivý kolor červenej, žltej, zelenej, modrej vkladá ženskú figúru, alebo jej fragment. Figúra je štylizovaná, hutná, oprostená od detailov, zobrazená v nahote, ale i striedmosti. Zväčša je schúlená, v smútku, alebo strachu, sklamaní a bôli, zabalená do samoty a bezmocnej, zraniteľnej submisivity.

Hoci vďaka plošnej robustnosti nepôsobí krehko, v konečnom dôsledku je vždy opustená. Je to anonymná (možno aj silná) žena, ktorá vo svojej unifikácii naznačuje, že ženu a ženstvo je nutné chrániť (Mlčanie v tichu, Na jednej lodi, Nikomu nepoviem). Autorka farebné plochy prekrýva, osadzuje do nich hlavu (alebo sériu hláv), tváre so zatvorenými očami, alebo bez pohľadu, často s páskou cez oči i ústa (Mlčanie 1, 2, 3, Neber si ma do huby). Tieto umlčané „ksichty“ pôsobia ako maľované sochy, majú svoju priestorovosť a plastičnosť. Tu kdesi sa odráža záblesk autorkinej náklonnosti k viacdimenzionálnym objektom a pracovaniu s tvrdou matériou. Hlavy umelkyňa polohuje, raz ich orientuje frontálne, inokedy ležia, alebo sú doslova „postavené na hlavu“, ocitajú sa v neutrálnej ploche, alebo v okne en face i z profilu. Evokujú bezduché masky, akési mŕtve fyziognómie bez konkrétneho výrazu, univerzálne múmie surovej a zbabelej súčasnosti. A práve táto nejednoznačná odťažitosť im zabezpečuje výraz „umŕtveného“ strachu a depresie, až po takmer hranicu mimovoľného šialenstva (Sám, Pomotaný život, Sklad mlčania, Už mlčia).

Obraz „Neber si ma do huby“, kde umelkyňa vkladá do úst tváre ďalšiu tvár, reprezentuje vzdor i pohoršenie, trúfalosť i bezmocnosť, je to akýsi nemý výkrik, ktorý v nás mimovoľne evokuje fragmentálne obzretie sa za Munchovým Výkrikom, aj keď forma a štýl zobrazenia sa líšia. Tváre majú svoju uniformitu, sú rovnaké, alebo sa podobajú, rozhodne však jednotná je ich rezignácia. V obraze „Spojenci“ autorka pritvrdí a tváre „zošíva“ k sebe, jednotlivec sa stáva skupinou s rovnakým názorom, alebo rovnakým mlčaním. Spája ich akási drastická reťaz globálneho ticha. Forma tvárí a situovanie prázdnych očí v nich, nás na moment vráti kdesi až k Modiglianimu, ktorý údajne nemaľoval oči tým dámam, ku ktorým neprechovával citový vzťah. I Révayovej tváre akoby cit stratili a niektoré ho možno ani nikdy nemali. Pôsobia ako škrupiny, odliatky, symbolické pozostatky niekdajších životov.

V centre galérie je zámerne a nekompromisne metaforicky situovaný stôl so stoličkami a misou plnou hláv. Nepozývame vás na obed, nie sú na zjedenie. Je to skôr akási provokatívna pozvánka k meditatívnej návšteve, kde si spoločne môžeme pri jednom stole pomlčať. Niekto ostentatívne, iný možno hanblivo, ďalší v pokornom zmierení.

Výtvarníčka prezentuje vo svojej najnovšej tvorbe dilemu, ktorá je aplikovateľná snáď na všetky obdobia z histórie. Iritujúca súčasnosť v nej profiluje otázku, či naozaj hovoriť je striebro a mlčať zlato. Jej pretrvávajúci vzdor nad anomáliami sveta a razantná obrana (možno i výtvarný útok) je zadefinovaný v jej tvorbe v pravdivej obnaženosti, neuspokojivej nástojčivosti a v expresii búrlivého nesúhlasu nad zbabelým alibizmom existencie spoločnosti. Spomínajúc vzácne kovy, ako sa poznám, aj napriek skúsenostnej rovine o nebezpečenstve a riziku vyjadrovania sa k témam, ja osobne (podobne ako ona) ostanem pri striebre. Čo urobia ostatní? O tom pomlčím.

Mgr. Barbara Brathová, kurátorka výstavy, 2013

——-

Knižná revue 6/2013

“…Našou poslednou vydanou knihou je zbierka básní od Jána Koštu Hľadanie slov. Knihu ilustrovala Daniela Révayová – Lichardusová. Vyšla tesne pred Vianocami 2012…”

Matej Smrek – Tlačiareň KOMPRINT, 2013

——-

Vernisáž výstavy ‘Človečina’

Daniela Révayová Lichardusová

Absolvovala štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Študovala na Oddelení textilu u prof. E. Minárikovej a na Oddelení maľby u prof. J. Bergera. Okrem voľnej tvorby sa zaoberá aj úžitkovou tvorbou, venuje sa maľbe, pracuje s kovom, textilom, drevom aj sklom. Svoje diela doteraz vystavila na viac ako dvadsiatich samostatných aj kolektívnych výstavách.

Na výstave v Slovenskom rozhlase s názvom Človečina sa predstavuje so svojimi maľbami vytvorenými technikou akrylu na plátne. Tieto maľby patria k jej najnovšej tvorbe. V centre jej záujmu je figúra, a to predovšetkým ženská figúra, ktorú rôznym spôsobom štylizuje. Svoje postavy umiestňuje na abstraktné, výrazne farebné pozadie. Figúry sú často ostro ohraničené výraznou tmavou líniou, ktorá len podtrhuje expresívny charakter celej autorkinej tvorby.

Druhou oblasťou jej výtvarného záujmu je ľudská hlava, či skôr tvár. Nevytvára však portréty klasického typu, sú to skôr ľudské tváre, u ktorých je  dôležitý ich celkový výraz a vyžarovanie rôznorodých pocitov. Celkovo v tvorbe Daniely Révayovej Lichardusovej prevláda sýta a výrazná farebnosť, silná maliarska expresivita. Väčšinou využíva teplé, sýte tóny červenej, žltej či oranžovej, ktoré kontrastne dopĺňa studenými odtieňmi sivej alebo modrej farby.

Tak ako pri figurálnych kompozíciách, aj pri týchto maľbách zohráva významnú úlohu aj názov diela, ktorý umocňuje ich celkový dojem. Z nich vyplýva, že vo svojej tvorbe rieši pocity, vzťahy, emócie, ktoré však vníma s určitým, dalo by sa povedať ironickým, odstupom. Jej obrazy, dá sa povedať, sú akousi sondou do vnímania okolitého sveta z pohľadu výtvarnej umelkyne a odrazom jej pocitov z neho.

Mgr. Viera Anoškinová, 2012

——-

Vernisáž výstavy ‘3 Živly’ (maľba, textil, kov) – 30.8.2011

Galéria Michalský dvor, Bratislava, Slovensko

Kurátor výstavy: PhDr. Ľudo Petránsky, ml.

Hudobný hosť: Grapefruit Death

——-

Vážení hostia, milí priatelia,

som rád, že som na ďalšej skvelej vernisáži galérie Michalský dvor, ktorá otvára svoju jesennú sezónu vo veľkom štýle. Do svojich výstavných siení vpustila tri živly v podaní dvoch autoriek Katky Kvietikovej-Bekéniovej a Dany Révayovej Lichardusovej.

Tými živlami sú maľba, textil a kov, pričom každá výtvarná technika je jedinečná a úplne odlišná. Pre obidve výtvarníčky umožnili vyjadriť ich originálne výtvarné videnie, a to spôsobom, ktorý nadchne, pohladí a najmä – poteší.

Začnime Daninou figurálnou maľbou, ktorá tvorí podstatu jej prezentácie. Sú to všetko obrazy pochádzajúce z posledných troch mesiacov, čiže táto kolekcia je čerstvo natretá a hovoria o tom najaktuálnejšom, čím Danažije, prežíva, pričom takú sondu do vnútra žien dokáže určite len žena – a to veľmi citlivá žena, ktorá vie prečítať a najmä – namaľovať ženu v rôznych životných osudoch. Jej obrazy ako Pravda a lož, či Odcudzenie a Zblíženie sú o významových kontrastoch, ale Dana svojou štylizáciou, či natočením obrazu relativizuje tieto pojmy a Pravda je zrazu krásna Lož a Lož zase nemilosrdnou pravdou, odcudzenie zase začiatkom zblíženia a Zblíženie môže byť predzvesťou samoty.

Ťažiskom kolekcie Katky Kvietikovej-Bekéniovej je zase textilná tapiséria, či presnejšie arttex, čo je výnimočná technológia netkanej tapisérie, ktorú predstavuje veľmi originálnym spôsobom. Svojou abstraktnou kompozíciou otvárajú priestor snovým fantáziám, pričom aj tu treba hľadať základ v jej štúdiách na grafickej špeciálke a ilustráciách u prof. Dušana Kállaya, pričom grafické linky sa ako nehmotné pavučinky predierajú cez jej kompozície. Zároveň však možno vidieť aj veľmi čitateľné príbehy, ktoré ďalej Katka rozvíja aj vo svojich obrazoch.

No a tretí živel je kov ako materiál, ktorý je zase využívaný v rozličných variáciách od úžitkovosti, cez kombinácie až po voľné výtvarné objekty. Danina fauna z kovu sa naozaj ponáša na Borgésovu fantastickú zoológiu, pričom jej kombinácie kovu s textilom prinášajú novú citlivosť i vizuálny zážitok.

Vítam vás vo svete žien a dobrého umenia!

PhDr. Ľudo Petránsky, ml., 2011

——-

Kam v Bratislave – Bratislavské noviny 8/2011

‘3 Živly’: maľba, textil, kov

Daniela Révayová Lichardusová & Katarína Kvietiková – Bekéniová

——-

Daniela Révayová Lichardusová – maliarka, textilná výtvarníčka, alebo sochárka?

Poznám ju, ako autorku pohybujúcu sa v spomenutých výtvarných druhoch, ale dnes by som na otázku, ktorému z nich je verná, ktorý v jej práci dominuje, odpovedal, že Daniela Révayová Lichardusová je výtvarníčkou, ktorá spája vo svojej práci predovšetkým dva póly – voľné a úžitkové umenie. Neuprednostňuje žiaden z výtvarných druhov, disciplín či technológií.

Také boli aj jej študentské začiatky, keď ako textiláčka vstupovala na terén maľby, ako maliarka využívala textilný materiál, ale v duchu jeho trojrozmerných možností, čím sa dotýkala  reliéfneho sochárstva, alebo by sme mohli povedať – sochárskeho myslenia. To všetko u nej vyvolávajú jej emócie(?). Jej povahové vlastnosti. Jej rozšafnosť, otvorenosť, ale i energia, výnimočne priamo ovládajú jej výtvarnú tvorbu.

Maľbo-reliéfy, ktorými končila svoje štúdium na Vysokej škole výtvarných umení, boli blízke jej maliarskej expresivite, pevnej konštrukcii plochy a farebnej sile. Po rokoch som zrazu uvidel jej stoličky-tróny, ktoré ma prekvapili len v jednom, vo vykročení k akejsi dekoratívnej, trochu problematickejšej úžitkovosti. Len málo a boli by to skôr sochárske artefakty so zvýraznenou, v niektorých prvkoch až agresívnou trojrozmernosťou.

Znova sa prejavila jej prirodzená výrazovosť, či túžba po výraze, jej expresívna invencia. Kde dnes smeruje Daniela Révayová Lichardusová je ťažko odhadnúť. Zatiaľ ostáva na rozhraní pólov, na pomedzí druhov, ale určite nesie svoj expresívny rys, ktorým pretvára vnútorné nutkanie na maľovanú plochu, na vypuklosť plastických tvarov či na ostro sa rysujúcu kovovú konštrukciu.

Révayová cíti materiál, jej invencia vyrastá z činnosti v ňom, reaguje priamo, bez rozpakov a bázne.

Prof. Ján Berger, 2004

——-

Spišskonovoveská galéria znie Tichou hudbou textilu

Kurátor výstavy Bohumír Bachratý tvrdí, že podobne, ako zaujali už kedysi dávne klasické gobelíny, aj súčasné netkané textilné obrazy ponúkajú úžasný svet farieb, tvarov, tónov, zvukov i tichej hudby. “Hráčmi orchestra, ktorí nám ponúkajú tieto melódie, sú ľudia, ktorí milujú umenie a textil,” konštatuje B. Bachratý.

PhDr. Bohumír Bachratý, 2004

——-

Dom s medeným srdcom

Osudy domov aj osudy ľudí s nimi spojené sú rôzne… iný majiteľ znamená iný názor na bývanie, iný spôsob života, iný štýl zariadenia… a tak sa začala aj premena jedného nenápadného domu na dedinsko-rozprávkovú chalúpku, ktorá by sa chcela stratiť v záhrade.

Autorka interiéru: výtvarníčka Daniela Révayová Lichardusová

Text: Erika Kuhnová, Foto: Soňa Sadloňová, Môj Dom 2005

——-

Kultúra a umenie

D. Révayová Lichardusová, A. Bohatova, A. Holaňová – stretnutie s textilnými výtvarníčkami pracujúcich s technikou arttex

(Informácie o technike arttex sú zobrazené v druhej polovici tohto príspevku)

TVArt 21/2008 (technika artex 0:7:57 – 0:16:20)

——-

Made In Dana Interiér dizajn od A do Z: Návrhy aj realizácia

——-

Sú spolu takmer nonstop. Ako sa dá „prežiť“ v takom partnerstve?

Daniela Révayová Lichardusová s manželom Mariánom Révayom

18 rokov spolu (deti Katka a Samko)

Gabina Weissová, Týždenník Markíza 2009

——-